Bratislava/Berlín
19. júla (TASR) - V sobotu (20. júla) uplynie 80 rokov odvtedy, čo sa
nemecký plukovník Claus Schenk von Stauffenberg pokúsil o atentát na
Adolfa Hitlera v jeho hlavnom vojenskom stane Wolfsschanze v
Rastenburgu. Do histórie sa plán zabitia vodcu zapísal ako operácia
Valkýra. Hitler atentát prežil.
Pokus o atentát na Hitlera sa stal 20. júla 1944. Tento deň je v Nemecku
zároveň Pamätným dňom vojenského odporu proti národnému socializmu.
Spomienkové slávnosti na tento odvážny čin sa uskutočňujú každoročne v
areáli komplexu budov Bendler-Block v Berlíne. Vyvrcholením a zároveň
záverom spomienkových podujatí býva tradične od roku 1999 slávnostná
prísaha brancov, nováčikov Bundeswehru, pri Pamätníku nemeckého odporu v
berlínskom Bendler-Blocku.
Na tomto mieste bol zastrelený hlavný organizátor atentátu 36-ročný
plukovník Claus Schenck von Stauffenberg a aj niektorí ďalší
sprisahanci. Ostatných popravili v Plötzensee (bývalá nacistická
väznica, kde v rokoch 1933-45 popravili asi 2500 ľudí).
Dôstojníci Wehrmachtu pod vedením plukovníka Stauffenberga sa 20. júla
1944 neúspešne pokúsili zabiť Hitlera bombou a ukončiť tak druhú svetovú
vojnu. Hitler však vyviazol s ľahšími zraneniami, keďže v čase explózie
sa nenachádzal dostatočne blízko nálože.
Plukovníka spolu s jeho tromi kolegami krátko po odhalení sprisahania
popravili na nádvorí komplexu budov Bendlerblock v Berlíne. V
nasledujúcich týždňoch a mesiacoch nacisti zabili ďalších približne 90
účastníkov a podporovateľov vzbury.
Atentát na Hitlera pripravoval plukovník von Stauffenberg a ďalší
členovia sprisahania - vyšší dôstojníci, diplomati, vtedajší politici -
dva roky.
Stauffenberg po nástupe nacistov v roku 1933 podporoval Hitlera, lebo
veril, že dostane krajinu z krízy a z područia Versaillskej zmluvy. Ako
jeden z mála bol podporovateľom tzv. pohyblivého boja, ktorý sa zásadne
líšil od praktík zákopov v 1. svetovej vojne.
Po skončení štúdia bol pridelený k 1. ľahkej divízii Wehrmachtu pod
vedením Ericha Hoepnera. Jednotka Clausa von Stauffenberga sa zúčastnila
obsadenia Sudet a bojov proti Poľsku. Slúžil v nej ako náčelník štábu.
Zúčastnil sa útoku na Sovietsky zväz, kde začal pochybovať o
kompetentnosti Hitlera. Pochybnosti sa prehĺbili po katastrofálnej
porážke pri Stalingrade. Následne bol prevelený do Afriky k 10.
pancierovej divízii v rámci nemeckého Afrikakorpsu.
Siedmeho apríla 1943 napadli jeho vozidlo spojenecké stíhacie
bombardéry. Pri útoku bol ťažko zranený. Prišiel o ľavé oko, pravú ruku,
a malíček a prstenník na ľavej ruke. Zo zranenia sa v nemocnici
zotavoval tri mesiace. Keďže nebol schopný aktívnej služby, požiadal o
pridelenie k veleniu záložnej armády, kde sa stretol s generálom
Friedrichom Olbrichtom, jedným z hlavných predstaviteľov
protinacistického odporu.
Krátko pred atentátom doniesol do Vlčieho hniezda aktovku s časovanou
bombou, ktorá mala vybuchnúť v priebehu vojenskej porady. Stauffenberg z
miestnosti tesne pred výbuchom odišiel a ihneď podal telefonicky signál
svojim spolupracovníkom, aby zaistili ostatných nacistických pohlavárov
v Berlíne. Aktovku s bombou oprel o masívnu nohu stola a po niekoľkých
minútach odišiel, aby si údajne prevzal súrny telefonát.
Stauffenbergov odchod pobúril náčelníka štábu Wilhelma Keitela. Náčelník
štábu generála Heusingera, plukovník Heinz Brandt, v snahe zlepšiť si
prístup k mapám, posunul aktovku hlbšie pod stôl, čím pravdepodobne
zachránil Hitlerov život. Masívny stôl stlmil výbuch a Hitler vyviazol
iba so zraneniami. O tom, že Hitler stále žije, sa von Stauffenberg
dozvedel až na ceste lietadlom do Berlína.